Depresia, existenciálna depresia alebo samovražda vo vzťahu k inteligencii je téma, ktorá sa vyznačuje rozporom medzi všeobecným presvedčením a poznatkami odborníkov.
Mnohé americké štúdie (1-8) uvádzajú, že nadaní ľudia nevykazujú vyšší výskyt depresie než bežní. O samovražednom správaní zase napovedá mimoriadne rozsiahla a dlhodobá štúdia (9) skúmajúca až 1265 respondentov. Vzorka detí narodená v roku 1977 bola detailne sledovaná plných 21 rokov. Ako najväčšie riziko samovražedného správania výskumníci vyhodnotili rodinné prostredie, rozvod partnerov, slabé emočné puto k rodičom či sexuálne zneužívanie. Po dlhých rokoch štúdia zistili, že neexistuje žiadny vzťah medzi výškou inteligencie a samovražednými myšlienkami.
Existenciálna depresia (existenciálna kríza)
Psychológ Webb (10) však tvrdí, že u nadaných jedincov sa vyskytuje s vyššou frekvenciou jeden typ depresie, ktorý sa označuje ako existenciálna depresia. Jedná sa o neklinickú (medicínsky nezávažnú) formu depresie, ktorá má skôr spirituálny charakter. Vyplýva z nadpriemernej schopnosti premýšľať o svojej existencii a existencii iných, ktorá je súčasťou intelektového nadania. Je to druh depresie, ktorá vzniká, keď sa jednotlivec konfrontuje s určitými základnými problémami existencie. Yalom (11) opísal štyri základné témy existenciálnej depresie:
- smrť – nevyhnutné ukončenie nášho fyzického, psychického a spirituálneho života. Neschopnosť „vidieť“ za našu smrť môže byť zdrojom napätia.
- sloboda – ľudia za slobodu bojovali po stáročia, avšak Yalom predpokladá, že v našej mysli vyvoláva skôr nepríjemné pocity. Pre slobodu je totiž charakteristický nedostatok štruktúry a povinnosť robiť neustále rozhodnutia a čeliť prípadným negatívnym dôsledkom.
- izolácia – spôsobená našou neschopnosťou poznať absolútnu podstatu druhej osoby. Niekedy nemôžeme mať zážitok byť niekým iným alebo niečím iným. Človek preto zostáva neustále sám.
- bezvýznamnosť – vyvrcholenie smrti, slobody a izolácie.
Príznaky
Existenciálna depresia je charakterizovaná ako jedinečný pocit beznádeje, že život jedinca je bezvýznamný a zbytočný. Objavuje sa strata záujmu o všetko ostatné; typická je aj nižšia úroveň energie a prerušenie väzieb s ostatnými ľuďmi v živote jednotlivca. Nie je to forma depresie, pri ktorej by sa mali predpisovať lieky, vhodnejšie je psychoterapeutické vedenie, ktoré umožní preskúmať zmysel a význam života daného jednotlivca.
Existenciálna depresia môže byť endogénneho a exogénneho typu. Endogénna depresia pramení často z vnímania vlastných obmedzení na jednej strane a vlastných možností na strane druhej. Exogénna depresia vzniká najmä v situáciách kedy prostredie nie je dostatočne podnetné a podporujúce a nevníma špecifické potreby jedinca.
Vznik existenciálnej depresie
Bežná reakcia na tieto frustrácie je hnev. Osoby však obyčajne racionálne zhodnotia, že ich hnev je zbytočný, lebo je zameraný na oblasti a záležitosti, ktoré nie je možné ovplyvňovať. Hnev, ktorý je tým pádom bezmocný, sa rýchlo vyvíja do depresie. V takejto depresii sa nadané osoby zvyčajne pokúšajú nájsť určitý zmysel, určitý bod ukotvenia, ktorý môžu pochopiť, aby čelili tejto životnej „nespravodlivosti“. Stále viac si uvedomujú, že ich život je konečný a krátky, že sú sami, a že sú len veľmi malým organizmom v pomerne veľkom svete. Práve v tomto momente spochybňujú zmysel života a pýtajú sa: Aký má život zmysel? Som malý a nevýznamný organizmus, ktorý má malý vplyv na život. Aj tak nakoniec zomriem. Je to naozaj všetko?“
Keď sa ľudia pokúšajú zdieľať tieto obavy s statnými ľuďmi, zvyčajne sa stretávajú s reakciami od zmätku až po nepriateľstvo. Zistia, že iní nezdieľajú tieto obavy, ale sú zameraní na konkrétnejšie problémy a prispôsobenie sa očakávaniam druhým. Často sa dokonca od útleho detstva cítia títo ľudia izolovaní od svojich rovesníkov a možno aj od svojich rodín, pretože zistia, že iní nie sú pripravení diskutovať o tak závažných obavách. O príznakoch klinickej (medicínsky závažnejšej) depresii sa môžete dočítať TU.
Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik
Zdroje
(1) Baker, J. A. (2004). Depression and suicidal ideation among academically gifted adolescents. (2) Martin, L., Burns, R. & Schonlau, M. (2010). Mental Disorders Among Gifted and Nongifted Youth: A Selected Review of the Epidemiologic Literature. (3) Mash, E.J. & Barkley, R.A. (2003). Childs Psychopathology. (4) Sarouphim, K. (2011). Gifted and Non-Gifted Lebanese Adolescents: Gender Differences in Self-Concept, Self-Esteem and Depression. (5) Shahzad, S. & Begume, N. (2010) Level of Depression in Intellectually Gifted Secondary School Children. (6) Turakitwanakan, W., et al. (2010). The Comparative Study of Depression between Gifted Children and Normal Children.
(7) Mueller, CH. (2009). Protective Factors as Barriers to Depression in Gifted and Nongifted Adolescents. (8) Richards, J., et al. (2003). The Emotional and Behavioural Adjustment of Intellectually Gifted Adolescents. (9) Fergusson, D. M., et al. (2000). Risk factors and life processes associated with the onset of suicidal behavior during adolescence and early adulthood. (10) Webb, J. (2005). Misdiagnosis and Dual Diagnoses of Gifted Children and Adults. (11) Yalom, I. D. (1980). Existential psychotherapy.
Presne toto pociťujem už roky, vlastne už od detstva. Život chápem ako utrpenie. Mám deti, rodinu, zamestnanie, netrpím nedostatkom financií, nemám dlhy. V IQ testoch som dosiahol 125 až 129 bodov. Som dobrý v tom, čím sa živým a darí sa mi. Stále sa vzdelávam a za svoj život som prečítal stovky až tisícky kníh. Camus, Kierkegaard, Schopenhauer, Heller, Vonnegut, Kafka, Hesse a iní. Nenašiel som však odpovede, ktoré by ma uspokojili. Ani v náboženskej literatúre ani v náboženstve samotnom nenachádzam odpovede. Náboženstvo považujem za evolučné placebo. Čiže nástroj, ktorý významne zvyšuje šance na prežitie, aj keď v skutočnosti niet prečo žiť. Moje okolie nerozumie mojim myšlienkam a desí sa komunikácie na túto tému. Ako väčšina ľudí. Iba ozaj otvorené a vzdelané mysle dokážu držať krok, ale nedokážu, tak či onak, dať odpovede. Ako ani nikto z najväčších mysliteľov sveta. Myslím, teda som. Pochybujem, teda som. Čím viac sa učím a vzdelávam, tým viac si uvedomujem, že vlastne nič neviem. Rovnako ako to už dávno zistil aj Sokrates. Douglas Adams vykreslil superinteligentného robota Marvina ako trvale depresívneho, unaveného svojou existenciou. Mne moja existencia tiež prekáža, vyslovene mi vadí, unavuje a otravuje ma. Teraz som v strednom veku, ale myšlienkami na samovraždu sa zaoberám od mladosti, takmer každý deň. Nedokážem sa však zabiť – skúšal som to a nejde to. Hlavne preto, že by som tým ublížil iným. A tak trpím ďalej a len si bezmocne želám svoju smrť. Najviac sa však bojím toho, že smrťou sa to neskončí. Ale že Boh, ako večný solipsista, musí donekonečna prežívať naše životy prostredníctvom našich solipsistických a navždy osamelých „ja“. A že aj samotný Boh si uvedomuje, že jeho existencia nemá žiadny zmysel, okrem existencie samotnej. Boh, ktorý je vlastne nihilistom a „nedokáže“ ujsť pred sebou samotným, t.j. pred vlastnou existenciou.
„Húževnatosť a odhodlanosť sú privilegovanými divákmi tejto neľudskej hry, v ktorej absurdno, nádej a smrť vedú spolu dialóg.“ – Albert Camus
„Nádej je najhoršie zlo, pretože predlžuje ľudské utrpenie.“ – Nietzsche
Vážený čitateľ,
držím Vám palce na ceste hľadania odpovedí na otázky, ktoré si kladiete. Ak je však Vaše prežívanie natoľko trýznivé ako popisujete, mohlo by byť pre Vás nápomocné hľadať odpovede aj v spolupráci so psychoterapeutom. V tom by som Vás chcel podporiť a zapriať Vám šťastie v nájdení takej opory v živote, ktorá porozumie Vašim myšlienkam a pocitom.
Skúste sa nevzdať. Viacerí psychoterapeuti sú vzdelané a otvorené mysle, ktoré dokážu pomôcť a komunikovať na mnohé témy, zdieľať s Vami Vaše prežívanie.
S pozdravom, Dušan Fábik
Dobrý deň, už dlhšie pociťujem depresiu pravdepodobne tohoto typu. Práve som študent v prvom ročníku v spojenej škole v maturitno – učebnom odbore mechanik elektrotechnik. Už od malička som mal inovatívne myšlienky a snažil som sa zostrojiť „perpetuum mobile“. Tak som si po monitore povedal, že tento odbor ma určite zavedie na dobrú cestu. No ako som ale zisťoval, na tento odbor sa zatial hlásili len trojkári až štvorkári, zatiaľ čo väčšina revolucionárov šlo na gymnázium. Teraz som zatiaľ bol na známkach 1 – 2 a veľmi ma ten odbor aj bavil, no čo som začal premýšľať o vedeckej iniciatíve a rozsiahlosti „vedeckých“ elektrikárov tohoto odboru a o absencii ,môjho obľúbeného predmetu, chémie, som dospel k názoru, že som spravil v živote jednu zo svojich väčších chýb. Odteraz ma rozdeptá akákoľvek poznámka o porovnávaní študentov podľa stredných škôl a hlavne o kvalite mojej školy. Mám jedného kamaráta ,ktorý chodí na gymnázium, s ktorým sa každý výkend rozprávam o zaujímavích vedeckých a politických záležitostiach, no pri každej diskusii si spomeniem, že sa takýmto veciam, ako je napríklad politika a chémia, nemôžem zaoberať dosť hlaboko z certifikačných dôvodov, a že v horšom prípade budem búchať do steny ako všetci tupí zamestnanci (otroci už objavených vecí), čo mi celý tento odbor ešte viac znechutilo. Dostávam sa do veľkých úzkostí až mám potrebu každý deň chodievať k rieke a upratať si mysel. Mám tak potrebu si vyhľadávať ľudí, ktorí sú na rovnakom type vzdelania, a ktorí sú zároveň aspoň navonok inteligentní a iniciatívni. Taktiež mávam stavy, kedy je už moja hlava zo všetkého stresu zo školy vyčerpaná a nedokáže poriadne premýšľať, tým pádom to zas dáva za vinu mojej inteligencii, a zas sa dostávam do myšlienkových hurikánov, až je mi z toho na plač. Často sa mi pletú sebevražedné myšlienky. Neznášam pocit nechápavosti. Hanbím sa pred svetom a moje svedomie ako keby nechcelo mať nič spoločné s ľuďmi, ktorý vyštudovali maturitný predmet, aby som sa náhodou nezahanbil pred ostatnými mojimi vedomosťami, ale zároveň nechcem mať nič spoločné s ľuďmi, ktorí pracujú rukami, lebo tak nechcem dopadnúť. Sám sa niekedy prichitím, ako poviem nejaku hlúposť. Vtedy sa chcem už naozaj zahrabať pod zem, aby som náhodou niekomu neublížil. Mal som vraj škôlke IQ 130 ale už ani tomu neverím, že to tak ešte je. Paradox je, že verím v boha. Často hľadám odpovede tam. Hovorím si: Mám od boha možno dobrú dušu, ale zlé prostredie, preto nemám právo na úspech.
Dobrý deň, Marek,
mrzí ma, že prežívate takúto náročnú životnú situáciu. Prial by som Vám, aby ste v tom nemuseli zostať sami. Myslím, že by Vám mohlo pomôcť s niekým sa o Vaše prežívanie podeliť.
Zvážil by som návštevu psychológa a pokúšal sa nájsť to dobré prostredie, ktoré Vám dá právo na úspech. Som presvedčený, že sa môžete cítiť aj lepšie.
S pozdravom, Dušan Fábik
Tvoj mozog potrebuje záťaž primeranú tvojmu intelektu, preto sa len pekne vzdelávaj a nehanbi sa za to. Chceš zapadnúť, čo je prirodzené, ale neobmedzuj kvôli tomu svoj rozlet. Na druhej strane neohŕňaj nos nad manuálnou prácou. Aj manuálna práca si vyžaduje invenciu, sústredenie a vedomosti. Kľudne sa rozvíjaj v oboch smeroch. Ak hovoríš o manuálnej práci, tak podľa mňa máš na mysli, monotónnu, opakujúcu sa činnosť. Ale niekedy sa človek nevyhne ani takejto práci. Nájdi si vlastný systém, snaž sa porozumieť samému sebe, t.j. ako funguje tvoj mozog a čo potrebuje. Určite si urob maturitu, tá je bránou k ďalšiemu vzdelaniu. Tiež sa venuj samoštúdiu vecí, ktoré ťa bavia a zaujímajú. Je to potrava, ktorú tvoj mozog potrebuje. Čím je človek inteligentnejší, tým viac ho irituje nechápavosť okolia. Takže rozumiem tvojej frustrácii. Pokús sa ju naučiť zvládať, pretože väčšina ľudí okolo teba rozumieť jednoducho nedokáže. Nemajú na to dostatočné neurónové prepojenia. Nájdi si intelektuálne a rozumovo rovnocenných rovesníkov, prípadne aj starších ľudí, ktorým veríš. Vyčerpanosť mozgu, ktorý beží 24 hodín na plné obrátky je bežná vec u vysoko inteligentných ľudí. Pozeraj na to tak, že väčšine ľudí ide mozog na voľnobeh, zatiaľ čo ten tvoj tlačí na plyn aj vtedy, keď o nič nejde. Preto potrebuješ zistiť, čo ti mozog skľudní, či to je úplný relax, spánok alebo mierna intelektuálna záťaž (sudoku, krížovka a pod.). A tiež pracuj na svojom sebavedomí, lebo vysoké IQ nie je dôvodom na podceňovanie sa. Určite to zvládneš.