Existenciálny rozpor je podľa psychoanalytika Ericha Fromma životná ťarcha, s ktorou sa musí vysporiadať každý človek.

Nemecký autor Erich Fromm (1900-1980) je jeden z najvýznamnejších psychoanalytikov 20. storočia. Viaceré jeho diela popisujú základný ľudský problém, ktorým je podľa Fromma existenciálny rozpor ľudského bytia. Nižšie uvedené riadky môžeme nájsť v knihe Anatómia ľudskej deštruktivity.

Existenciálny rozpor bytia je dôsledok evolúcie

Koncepciu podstaty človeka je potrebné hľadať v procese ľudskej evolúcie na základe zmiešania dvoch základných biologických podmienok. Prvou z nich je stále klesajúci vplyv inštinktov na správanie človeka a ďalším trendom je narastanie mozgu a najmä mozgovej kôry. Človek sa stal preto jediným živočíchom, ktorý si uvedomuje ostatné objekty, ale uvedomuje si aj svoje uvedomovanie. Vďaka tomuto sebauvedomovaniu si uvedomuje sám seba ako oddeleného od prírody a od iných. Je si vedomý svojej bezmocnosti, nevedomosti a aj svojho konca: smrti.

Sebauvedomenie, rozum a predstavivosť však narušili „harmóniu“, ktorá charakterizuje existenciu zvierat. Ich vznikom vytvoril človek anomáliu, zvláštnosť vesmíru. Je súčasťou prírody, podlieha jej fyzikálnym zákonom a nedokáže ich zmeniť, no napriek tomu presahuje prírodu. Je od nej oddelený, hoci je aj jej súčasťou. Keďže si je vedomý seba samého a svojej podstaty, je si vedomý aj svojej bezmocnosti a obmedzenia vlastnej existencie.  Nikdy sa neoslobodí od dvojdielnosti svojej existencie: nemôže sa zbaviť schopnosti myslieť, aj keď by to chcel. Nemôže sa zbaviť svojho tela, pokiaľ je nažive – a jeho telo ho núti byť nažive.

Človek je jediným živočíchom, ktorý sa necíti byť doma v prírode a pre ktorého je jeho existencia problémom, čo musí vyriešiť a pred ktorým nemôže uniknúť. Tento existenciálny rozpor má za následok trvalý stav vnútornej nerovnováhy. Táto nerovnováha môže byť pomerne stabilná, pokiaľ človek s podporou svojej kultúry nenájde primeraný spôsob ako zvládnuť problémy svojej existencie.

V procese ľudského sebastvorenia je táto stabilita opakovane narušovaná. V priebehu dejín sa mení prostredie človeka a v tomto procese sa mení aj on sám. Narastá objem jeho znalostí, ale takisto aj rozsah jeho nevedomosti. Prežíva sám seba ako jedinca a nielen ako člena svojho kmeňa, a tým rastie aj jeho pocit izolácie. Vytvára spoločenské jednotky vedené silnými vodcami – a on ako jedinec sa stáva vystrašeným a submisívnym. Dosahuje určitú mieru slobody a práve tejto slobody sa začína báť.

Existenciálny rozpor vytvára existenciálne potreby

Tieto úvahy vedú k hypotéze, ako by sa mala definovať podstata alebo prirodzenosť človeka. Nemôžeme ju definovať v zmysle jednej konkrétnej kvality, ale len z hľadiska základných protikladov, ktoré charakterizujú ľudskú existenciu a majú základ v biologickej dichotómii medzi chýbajúcimi inštinktmi a sebauvedomením. Existenciálny konflikt vytvára existenciálne potreby, ktorých uspokojenie vedie k riešeniu tohto konfliktu. Pre všetkých ľudí sú spoločné a ich naplnenie je nevyhnutné pre zachovanie duševného zdravia človeka.  Všimnime si, že každá existenčná potreba a jej uspokojenie má svoju pozitívnu aj negatívnu podobu. Fromm rozlíšil tieto existenciálne potreby:

• orientačný rámec a oddanosť – túžba človeka mať nejaký pevný, oporný bod (oddanosť Bohu, pravde a láske alebo naopak modlami deštruktívnych idolov);
• zakorenenosť – túžba vytvárať vzťahy (láska a láskavosť alebo naopak závislosť, narcizmus, sadizmus, masochizmus);
• jednota – túžba po pocite jednoty v sebe samom (solidarita, bratstvo alebo alkoholizmus či užívanie drog);
• výkonnosť – túžba pocitu vlastnej identity a vôle (uspokojená láskou, tvorivou prácou alebo naopak sadizmom a deštruktívnosťou);
• vzrušenie a stimulácia – človek potrebuje určité množstvo vzrušenia a stimulácie (záujem o ľudí, prírodu, umenie alebo naopak chamtivé úsilie o nové potešenia).

Charakter osobnosti

Spôsob ako bude človek uspokojovať existenciálne potreby závisí od charakteru osobnosti. Charakter je špecifická štruktúra, v ktorej je organizovaná ľudská energia dôležitá pri dosahovaní cieľov. Napríklad lakomec nerozmýšľa o tom, či by mal šetriť alebo míňať. Je vedený sám sebou k tomu, aby hromadil. Naopak láskyplný charakter smeruje k láske a k tomu, aby sa o ňu delil. Preto hovoríme, že osoba koná „inštinktívne“, pokiaľ koná v súlade so svojím charakterom.

Prostriedky, ktorými sa vytvára charakter majú kultúrnu podstatu. Prostredníctvom vplyvu rodičov spoločnosť prenáša svoje hodnoty, predpisy, príkazy atď. na mladých jedincov. Keďže zvieratá nemajú nijakú reč, nemôžu prenášať symboly, hodnoty a myšlienky. Inými slovami, chýbajú im podmienky na formovanie charakteru. Charakter je teda výsostne ľudským javom, ktorý vytvára spoločnosť, rodina a jej forma.

Pokiaľ je rodina láskavá, môže sa vytvárať produktívny či láskyplný charakter. V neadekvátnych podmienkach sa môže vyvíjať deštruktívny charakter. Fromm popísal napríklad sadistický charakter u Heinricha Himmlera a nekrofilný charakter u Adolfa Hitlera. Tieto deštruktívne typy budú svoju existenciu a existenciálne potreby uspokojovať cez svoj narcizmus, deštruktívnosť alebo sadizmus.

Najlepším a najzrelším východiskom z existenciálnej dilemy a existenciálnych potrieb je podľa Fromma láska. Vďaka nej sme súčasťou inej osoby a zároveň zostávame individualitou. Dočítať sa o tom môžeme v knihe od Fromma s názvom Umenie milovať.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik