Intelektové nadanie je fenomén ohromnej zložitosti. Čo to je a ako sa diagnostikuje? Môže v priebehu života ľubovoľne vznikať či zanikať?

Článok tvoria výňatky z vlastnej publikácie – Psychológia intelektovo nadaných žiakov.

Inteligencia ako najvýznamnejší faktor v kontexte intelektového nadania sa meria inteligenčnými testami, ktoré začal ako prvý používať Alfred Binet (1857-1911). Vyjadruje sa inteligenčným kvocientom  (IQ), ktorým sa značia jednotlivé pásma inteligencie: 0–70 mentálna retardácia, 70–80 hraničné pásmo, 80–90 nižší priemer, 90–110 priemer, 110–120 vysoký priemer, 120–130 vysoká inteligencia, nad 130 veľmi vysoká inteligencia.

Do priemerného pásma spadá až 50 % populácie. Zároveň s väčšou odchýlkou od priemeru sa znižuje populačné zastúpenie daného pásma inteligencie. Hranicu inteligencie nad 120 bodov dosahuje iba približne 6,7 % populácie a hranicu 130 bodov iba 2,2 %. Práve hranica 130 bodov je bežne ponímaná ako úroveň, keď môžeme uvažovať o intelektovom nadaní. Ak sú splnené niektoré dodatočné kritéria (o ktorých ešte budeme hovoriť nižšie), môže byť v niektorých  špecifických prípadoch táto hranica aj nižšia (120 bodov).

Dedičnosť alebo prostredie?

Význam genetickej výbavy a prostredia, v ktorom žijeme je pre vývin intelektového nadania absolútne zásadný. Bez vrodeného potenciálu a stimulujúceho prostredia, ktoré ho rozvinie nemá možnosť vzniknúť.

Jednou z otvorených otázok zostáva, aký silný vplyv má každý z týchto faktorov. Väčšina odborníkov obhajuje názor, že je mimoriadne náročné zodpovedať tento problém, pretože v konečnom dôsledku sa nedajú úplne oddeliť účinky dedičnosti a prostredia. Na základe mnohých výskumných dôkazov však môžeme povedať, že dedičnosť predurčuje predovšetkým potenciál pre výšku našej inteligencie v priebehu života a kvalita nášho životného prostredia rozhodne o jeho skutočnom naplnení alebo nenaplnení.

Napríklad, pokiaľ má jedinec potenciál pre veľmi vysokú inteligenciu (130 bodov), ale vyrastá v nepodnetnom rodinnom prostredí, tak tento potenciál pravdepodobne nenaplní a zostane na úrovni priemeru alebo vyššieho priemeru. Naopak, pokiaľ  jedinec  disponuje teoretickou výškou inteligencie 130 bodov a zároveň vyrastá v milujúcom a podnetnom prostredí, tak tento potenciál aj naplní.

Intelektové nadanie a jeho diagnostika    

Intelektové nadanie ako predpoklad pre dosahovanie výnimočných výkonov sa nedefinuje len na základe subjektívneho hľadiska rodiča alebo pedagóga. Nevyhnutná je diagnostika z pohľadu príslušného odborníka. Posúdenie intelektových schopností ako dostatočných pre dosiahnutie úrovne označenej ako „nadanie“ vykonáva psychológ, ktorý je zamestnanec Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP). Pri identifikácii intelektového nadania sa okrem úrovne inteligencie skúmajú aj faktory, ktoré sa spolupodieľajú na rozvoji intelektových schopností, ako napríklad motivácia, tvorivosť či sociabilita, ktoré by mali dosiahnuť určitú hranicu.

Význam identifikácie intelektového nadania u detí spočíva v tom, že vďaka pozitívnemu výsledku (posudku) sa stáva nadané dieťa žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Na tomto základe môže byť zaradené do špeciálnych tried alebo škôl, kde je špecificky upravený edukačný program pre nadaných žiakov, ktorý plnohodnotne rozvíja ich nadanie. Okrem toho môže byť žiak zaradený (integrovaný) do tried pre bežných žiakov, kde je úlohou pedagógov rozvíjať tohto žiaka, avšak podľa špeciálne upraveného edukačného programu – individuálneho vzdelávacieho plánu. Plán je vypracovaný v spolupráci CPPPaP a školy, ktorú žiak navštevuje.

Intelektové nadanie alebo talent?

V odbornej literatúre zaoberajúcou sa problematikou nadania nie je konsenzus či pojem nadanie alebo talent reprezentujú to isté. Jestvuje preto značná ľubovôľa autorov, ktorí pokladajú uvedené pojmy buď za synonymá alebo odlišné pojmy. Napr. v USA sa s obľubou používa spojenie gifted and talented (nadaný a talentovaný) kde ide o jeden termín, ktorý nie je bližšie špecifikovaný. Aj niektorí európski autori pokladajú vyššie uvedené pojmy za veľmi príbuzné, ktoré majú takmer totožný význam. Rovnako Národná asociácia nadaných detí používa iba pojem giftedness (nadanie). Osobne nepovažujem za nevyhnutné členiť tieto dva pojmy, hoci pre exaktnejšie a citlivejšie vyjadrovanie ich odporúčam diferencovať. Konkrétne rozdiely ukazuje nižšie uvedená tabuľka:

Mení sa v živote výška inteligencie?

V priebehu života je výška IQ relatívne stabilná a konštantná, a preto sa ani intelektové nadanie neobjavuje ani nezaniká náhle alebo bezdôvodne. Tento názor majú osvojení mnohí odborníci, pričom vychádzajú z viacerých výskumov. Jeden z najpresvedčivejších dôkazov poskytuje štúdia od Dearyho a kol. z roku 2004, ktorá začala pred viac ako 80-timi rokmi. V roku 1932 absolvovala celá populácia 11-ročných detí zo Škótska (spolu 87 498) testovanie inteligencie. Po viac ako 60-tich rokoch oslovili psychológovia z tejto vzorky asi 500 jednotlivcov a podali im rovnaký test. Korelácia medzi prvým testovaním v detstve a neskorším v starobe bola pomerne vysoká (r=0,66). Tí, ktorí sa nachádzali na inteligenčnom vrchole výskumnej vzorke vo veku 11 rokov, mali tendenciu byť na vrchole aj vo veku 80 rokov; a tí, ktorí sa v mladom veku umiestnili nižšie, boli nižšie umiestnení aj vo vysokom veku. Tieto výsledky ilustrujú to, o čom psychológovia opakovane informujú. Inteligencia má tendenciu zostať relatívne stabilná počas celej dĺžky života. Kľúčové slovo je relatívne, pretože aj sami autori našli niekoľko výnimočných hodnôt. Popísali napr. osobu, ktorá dosiahla vo veku 11 rokov 100 bodov na stupnici inteligencie, ale vo veku 80 rokov to bolo len 60 bodov. K rizikovým faktorom negatívne pôsobiacim na intelektové schopnosti, resp. intelektové nadanie sa radí:

• zážitok traumy – najmä v prvých dvoch rokoch je negatívny vplyv traumy obzvlášť silný;
• rodinné vzťahy – v rodinách, kde je tvrdá disciplína, prísne tresty či chladné vzťahy sa u nadaných detí zistili nižšie hodnoty IQ;
• psychické poruchy ako depresia či úzkosť;
• organická degenerácia ako demencia.

Prejavy nadaných si môžete prečítať TU.

Autor: psychológ PhDr. PaedDr. Dušan Fábik, PhD., Drieňová 34, Bratislava Facebook: psychologdusanfabik